Židovský cintorín

Jedným zo základných predpisov judaizmu je uloženie mŕtveho do zeme. Je prejavom úcty k zomrelým. S cintorínom – bejt kevarot, či pohrebiskom – bejt olam sa musí nakladať úctivo, je zakázané nevhodné chovanie a prísne zakázaný je vstup zvierat na tieto miesta (Kyselicová 2002: 79). Usporiadanie hrobov na židovskom cintoríne nebolo náhodné. Podliehalo prísnym náboženským predpisom, hlavne ak sa jednalo o cintorín ortodoxných Židov (Stern 1998: 35).

Tri hlavné dôvody stavania náhrobného kameňa podľa rabína Myersa:

„1. označiť miesto hrobu;

 2. iniciály nebohého na kameni sú akýmsi svedectvom o jeho živote;

 3. označenie miesta rituálnej nečistoty“ ( Kušanová 1996: 102).

Ak chcem hovoriť o cintorínoch, je nutné v tejto súvislosti spomenúť pohrebný spolok Chevra kadiša, ktorý patril k životu každej náboženskej obce. Jedným zo základných micva je, že v chorobe a pri umieraní nesmie byť človek opustený, musí byť postarané o jeho duchovné potreby (katalóg 1993: 52). Dodržovanie tejto micva mal na starosti práve spomínaný spolok Chevra kadiša. Ich hlavnou úlohou bola nie len údržba cintorína a pohreby, ale aj starostlivosť o chorých, ich ošetrovanie a iná sociálna dobročinnosť (Kušanová 1996: 96). „Samotný židovský náboženský pohrebný obrad sa uskutočňoval výhradne len za prítomnosti členov pohrebného bratstva – Chevra Kadiša. Táto dnes by sme mohli povedať sociálna a charitatívna inštitúcia, tvorila organizačný základ každej novozaloženej židovskej obce“ (Stern 1998: 34). Počet členov bol často obmedzovaný na 18. Členovia spravidla dodržovali jeden pôstny deň v roku, obyčajne na tradičné výročie Mojžišovej smrti (7. adar) (Newman – Sivan 2004: 57-58).

O existencii tohto spolku v židovskej náboženskej obci v Novom Meste nad Váhom je len veľmi málo záznamov. Niečo bolo v archíve, niečo v knihe od Emanuela Friedera. Oficiálny názov spolku bol: Chevra Kadischa Bikur Cholin Qmilu Chasudim – Židovský svätý spolok pre opatrovanie nemocných a pochovanie mŕtvol židovského náboženského vyznania. Správcom cintorína a členom predstavenstva pohrebného spolku bol Fűrst Ludevik, ošetrovateľom u tejto „Pohräbnej sekcie židovskej náboženskej obce“ bol Schmiedl Bernát. Spolok fungoval i počas 2. svetovej vojny. V knihe Z denníka mladého rabína rabín Armin Frieder spomína ako dňa 24. 8. 1944 v Ohel David umreli traja starci a ako im Chevra Kadiša  pripravila pohreb: „Týmto trom mŕtvym pripravila Chevra Kadiša skutočný židovský pohreb a nad ich hrobmi sa odriekal Kadiš..“ (Frieder 1993: 151).

Po 2. svetovej vojne sa spolok Chevra Kadiša v Novom Meste nad Váhom neobnovil. Ak bolo treba pochovať Žida so všetkými náležitosťami pri pripravovaní tela, boli zavolané ženy zo spolku Chevra Kadiša z Bratislavy.

Súčasťou cintorína od 19. storočia bol vo väčších a bohatších obciach tzv. Domov smútku, hebrejsky Ciduk Hadin. Tieto budovy tvorili polyfunkčný komplex pozostávajúci z ceremoniálnej haly, obradných priestorov a z miesta určeného na uskladnenie pohrebných vozov (Stern 1998: 34). Takýto Domov smútku si vystavala i náboženská obec v Novom Meste nad Váhom. Jeho výstavba súvisí pravdepodobne zo založením nového židovského cintorína začiatkom 20. storočia, ktorý sa nachádza v jeho tesnej blízkosti. Táto už schátralá budova stojí dodnes na rohu Štúrovej a Škultétyho ulice. Posledný pohreb, ktorý sa v jej priestoroch uskutočnil bol v roku 1966. V období 70. – 80. rokov bola budova úplne vyprázdnená, boli tu umiestnené pohrebné koče katolíkov, evanjelikov a Židov. Tie však jedného dňa zmizli do nenávratna. Dnes má v týchto priestoroch svoju výrobu stolárska firma. Majiteľ dal budovu zrenovovať a pritom zachoval pôvodnú architektúru.