Židovský jazyk v Novom Meste
Aškenázski Židia, ku ktorým patrili aj Židia z Nového Mesta nad Váhom, používali vždy dva jazyky a to hebrejčinu a jidiš. Hebrejčina slúžila ako jazyk náboženstva – liturgický jazyk a jazyk potrebný k štúdiu tóry a talmudu, v hebrejčine sa tvorila vážna a intelektuálna literatúra (rabínska literatúra), slúžila ako jazyk pri úradných zápisoch. Jazyk jidiš, ktorý si aškenázski Židia sami vytvorili na základe kontaktov s nemčinou počas osídľovania germánskych území, bol bežným hovorovým jazykom (Turniansky 2002: 386). Jidiš bol zmesou strednej a hornej nemčiny a pozostatkov staronemčiny, starofrancúzštiny, starotaliančiny, hebrejských mien a fráz a miestneho dialektu. Jidiš a hebrejčina sú dva úplne rozdielne jazyky. Znalosť jedného z nich neposkytne ani len základnú znalosť druhého. Avšak jidiš používa písmená hebrejskej abecedy a používa i v značnej miere hebrejské slová a tak isto sa píše zľava doprava.
Jidiš sa začal formovať od 13. storočia, no v širšom európskom priestore sa presadil až na konci 15. storočia, kedy Židia migrovali do východnej Európy – do Poľska, Maďarska, Rumunska a Ruska. Židovským jazykom sa stal vďaka židovskej mame, ktorej, keďže nebola mužom, bolo odoprené hebrejské vzdelanie (Rosten 2004: 7). Jazyk jidiš bolo jediným jazykom, ktorým prinajmenšom do konca 18. storočia hovorili všetky vrstvy židovskej populácie v Aškenáze a vo východnej Európe (Turniansky 2002:387).
V jidiš sa interpretovali významné diela rabínov, texty Písma, ktoré boli písané v hebrejčine a Židia tomu nerozumeli. Hebrejčina u Židov nefungovala ako hovorový jazyk, jej funkciu prebral ten jazyk, ktorý sa používal v tej krajine, kde Židia žili, alebo hovorili jazykom jidiš. Posvätný jazyk bol teda písaným jazykom a jidiš jazykom hovoreným. Postupom času sa však jidiš začal používať aj v písanej podobe. V období osvietenstva bolo jidiš nahradené nemčinou a do systému diglosie východoeurópskeho židovstva vstúpil tretí, niekedy i štvrtý jazyk (Turniansky 2002: 387 – 391). Skôr ako jazyk svojho geografického okolia ovládali jazyk štátu alebo oficiálny jazyk. To pretrvávalo takmer po celé 19. storočie (Fishman 2002: 393-394).
Príchodom rabína Armina Friedera v roku 1938 sa ako liturgický jazyk zaviedla slovenčina. Aký bol liturgický jazyk od roku 1869 do zavedenia slovenčiny neviem. Žila tu i malá komunita ortodoxných Židov, asi 200 duší, pre ktorých bola hebrejčina posvätným jazykom.
Bežným hovorovým jazykom novomestských Židov na prelome 19. a 20. storočia podľa rôznych záznamov bola nemčina, slovenčina a maďarčina. Po otvorení reálneho gymnázia v Novom Meste nad Váhom v roku 1862 sa učilo v duchu nemeckom, ako to vyžadovala doba Bachovho absolutizmu. Od roku 1877 sa vyučovacou rečou stala maďarčina. Novomestskí Židia boli často označovaní za maďarónov avšak ako ukazujú záznamy zo školského roku 1895/1896, zo 141 žiakov židovskej reálky (17 rím. – katolíci, 4 evanjelici a 120 židovských študentov) sa podľa materinskej reči za Nemcov považovalo 114 žiakov, za Slovákov 11 a za Maďarov 16 žiakov (Fraňová a kolektív 1994: 14). Z tohto zápisu vyplýva, že novomestskí Židia inklinovali skôr k nemeckému jazyku, národu a kultúre. V neskoršom období, po vyhlásení prvej Československej republiky, Židovská náboženská obec žiadala ministra Šrobára, aby mohla židovská reálka pokračovať vo vyučovacom jazyku maďarskom. To im nebolo povolené a tým zaniká činnosť židovskej reálky. O orientácii židovskej reálky na maďarský jazyk, svedčí aj pamätná kniha k 50– tému výročiu založenia reálky, ktorá bola vydaná v maďarskom jazyku.
Nemecký jazyk bol novomestským Židom blízky. Popri hebrejskom jazyku bola nemčina povinným jazykom na všetkých židovský školách. Napriek tomu, že rabín Armin Frieder, ako som už spomínala, zaviedol slovenčinu ako liturgický jazyk v synagóge, on sám si robil zápisy a poznámky v nemčine.
Epitafy na náhrobných kameňoch, po ich dlhšom skúmaní potvrdili, že Židia v Novom Meste nad Váhom sa identifikovali so svojim židovstvom i prostredníctvom hebrejských epitafov a podobne i s ďalšou kultúrou, ktorou bola kultúra nemecká.
Z približne 418 náhrobných kameňov, je 317 epitafov písaných v hebrejčine (cca 18 len v hebrejčine, 25 v hebrejčine s menami mŕtvych v latinke), alebo v kombinácii s hebrejčinou: 246 nemecko – hebrejských epitafov, 22 hebrejsko – slovenských, 4 hebrejsko – nemecko – slovenské, 1 hebrejsko – nemecko – maďarský epitaf, 1 hebrejsko – maďarský epitaf. Táto skutočnosť potvrdzuje dôležitosť identifikovať sa Židov s týmto jazykom, dôležité bolo pre nich identifikovať sa cez jazyk so židovstvom.
29 epitafov je písaných v slovenčine, 5 v nemčine a len dva epitafy sú písané maďarsky.
U niektorých mien a priezvisk napísaných na stélach môžeme vidieť rôzne spôsoby písania, ktoré súvisia s kultúrnou orientáciou tej ktorej rodiny. Vyskytujú sa tu nemecké priezviská, nemecké priezviská písané maďarskou ortografiou, slovenské priezviská.
Priezviská s počtom nositeľov priezviska (ž – žena, m – muž):
1. Kohn = 17
2. Pollak (ž): 8, Pollak (m): 5 Pollák (ž): 1, Polláková: 1 =15
3. Elias (ž): 2, Eliás (ž): 1, Eliás (m): 1, Eliasz (ž): 3, Eliasz (m): 5 =12
4. Roth (ž): 5, Roth (m): 5, Rothová: 1 = 11
Schwitzer (ž): 3, Schwitzer (m): 6, Schwitzerová: 2 = 11
5. Deutsch (ž): 3, Deutsch (m): 4, Deutschová: 2 = 9
Schwartz (m): 2, Schwarz (ž): 2, Schwarz (m): 3, Schwarzová: 2 = 9
6. Reiss (ž): 6, Reiss (m): 2 = 8
ženské mená:
1. Rosa: 9, Rose: 2, Rosalia: 5, Rosalie: 2, Rozsika: 2 = 20
2. Katarina: 1 Katarína: 1 Katerine: 1 Katharine: 3 Kathi: 1 Kati: 7 Kató: 1 = 15
3. Johanna: 12 = 12
4. Fanni: 1, Fanny: 6, Fany: 2 = 9
5. Berta: 8 = 8
mužské mená:
1. Moric: 4, Moritz: 10, Moritz Ignatz: 1 = 14
2. Adolf: 10 = 10
3. Samuel: 9 = 9
4. Ignác: 1, Ignatz: 5, Ignaz: 2 = 8
5. Jakob: 6, Jakub: 1 = 7
Je tu vidieť orientácia na nemeckú, maďarskú i slovenskú kultúru. V množstve mien a priezvisk sa objavujú aj mená tradičné židovské: Armin, Daniel, David Elias, Jakob, Jozef, Samuel, Salamon, Nathan a židovské priezviská: Elias, Kohn, Lőwy, Betlheim, Mayer. Vyskytujú sa tu i mená rýdzo slovanské ako Ladislav, Ľudovít.
História židovských mien a rodových mien, teda priezvisk siaha do 18. storočia, kedy rakúsky cisár Jozef II. nariadil, aby si Židia k svojmu menu pridali meno kresťanské a priezvisko nemecké. Dovtedy Židia používali na vzájomné rozlišovanie a identifikáciu iba jednoslovné biblické mená ako Izak, Dávid, Abrahám, Sára, Rút, Ester a iné. Časom začali Židia pridávať meno otca pomocou slova Ben alebo Bal, čo znamenalo, že ide o syna alebo synov otca. Okrem jednoslovných mien používali Židia aj dvojslovné mená. Tie zrejme vznikli spojením s menom otca a vynechaním slova Ben (Schullerová 2003: 18). Zápis takýchto dvojslovných mien novomestských Židov sa zachoval z roku 1689, kedy František Pongrác, novomestský pán, ktorý sídlil na Beckovskom hrade, vytvoril pre Židov zmluvu, ktorá obsahovala poriadok, zostavený v desatore odstavcov. K zmluve boli pripojené aj mená novomestských Židov: Jakob Iznaj; Daniel Izak; Jelen Izak; Jozef Izak; Levko Marek; Josef Baroch; Anna, vdova Jakobova; Joachim Daniel; Mojžeš Daniel; Daniel Marek; Marek Jakub a Levko Mojžiš (Bednárik 1939: 136). Okrem dvojitých mien boli rozšírené mená odvodené od lokalít, z ktorých rodiny pochádzali, či v ktorých prežili určitú časť života (Schullerová 2003: 18).
V roku 1787 Jozef II. Patentom z 23. júla 1787 nariadil Židom v celej monarchii, aby k 1. januáru 1788 prijali rodové mená. Každý ženatý muž sa mal stať nositeľom mena celej rodiny. Vydaté ženy mali prijať rodové meno muža a slobodné rodové meno otca. Okrem toho každá osoba bez výnimky bola povinná pripojiť si nemecké „krstné“ meno. Súčasne mali zakázané dovtedy používané mená v hebrejčine alebo mená odvodené od miesta pôvodu či krátkodobého pôsobenia. Rabíni boli povinní od roku 1788 viesť knihy narodených, zosnulých a sobášených, knihu obriezok v reči nemeckej (Schullerová 2003: 18). Nariadenia platné v celej monarchii neobišli ani novomestských Židov. I keď spočiatku zavádzanie nových mien bolo problematické, Židia si svoje nové nemecké priezviská osvojili. Pôvodné židovské priezviská sa však nevytratili úplne. V Novom Meste zostali tieto: Kohn, Lőwy, Elias, Betlheim, Mayer.
Nové priezviská boli tvorené umelo a vznikali často odvodením od určitých vlastností dotyčnej osoby, jeho zamestnania alebo od iných oblastí. Z oblasti remesiel, zamestnaní vznikali teda napríklad Herzog, Bauer, Műller, Fischer, Bűchler, vznikli prevzatím názvov ročných období ako Winter, farieb a odvodením z nich: Schwartz, Roth, Rothbart, Weiss, Blau, Braun, Grűnbaum, Grűnwald, Grűnhut. Ďalšie vyplynuli z označení ľudských vlastností, napríklad Sűss, Glűck, Grossman, Klein, Lang, Schőn. Iné boli vytvorené prevzatím alebo odvodením z názvov rastlinnej a živočíšnej ríše: Fuchs, Lőwinger, Holcz, Wasservogel, Goldberg, Eisenberg, Rosenberg, Grűnbaum, Deustchbaum, Rosenbaum. Menšie skupiny tvorili priezviská odvodené od božských a nadprirodzených bytostí, ako aj z oblasti astronómie a mineralógie: Engel, Engelsmann, Stern, Diamant, Goldstein, Edelstein. Bohatá je skupina mien odvodených od slova zem – das Feld: Rosenfeld, Langfelder, Neufeld, Schőnfeld, Sonnenfeld.
U Židov v Novom Meste sa uskutočnila maďarizácia spôsobom transkripcie nemeckých priezvisk a mien maďarskou ortografiou. Tak sa, napríklad z priezviska Weiss, stalo Weisz, ďalej Krausz, Busztin, Eliasz, Wiszter. Z mien sú to Ignátz, Moritz, Markusz. Medzi nemeckými priezviskami sa nájde i zopár slovenských, napríklad Poriez, Rybár, Novák, Lippa, Vajda, Dubovecz, Rozenák, Horvát, Bachoríková, Abrahamovič, Tomáško, Bránsky, Bachoríková. Mnohé z týchto slovenských priezvisk vznikali až po druhej svetovej vojne, kedy si Židia často menili svoje židovské priezviská na slovenské, aby lepšie zapadli medzi majoritné obyvateľstvo.
Text je upravený a skrátený. Celý text si môžete pozrieť v časti Dokumenty.