Židovská rodina
Rodina od biblických dôb vytvára podmienky pre vznik, uchovávanie a odovzdávanie hodnotových orientácií. V rodine sa formujú postoje k judaizmu, k religióznemu či profánnemu vzdelaniu, ale aj stratégia vzťahov s majoritným okolím. Biblická rodina mala 6 charakteristických znakov: bola endogamná, patrilineárna, patriarchálna, patrilokálna, polygýnna a rozšírená. Tvorili ju otec, jeho ženy a vedľajšie ženy, slobodní synovia a dcéry, ženatí synovia s rodinami a služobníci a otroci. Rodina bola rozšírená spolužitím viacerých manželských párov a ich slobodných detí a tým, že súčasťou domácnosti boli aj ľudia mimo okruhu príbuzných (sluhovia a otroci). Prevládalo usídlenie v rodine muža, v dome jeho otca. Otec vládol nad životom a smrťou členov rodiny, mal právomoc rozviesť sa podľa vlastnej vôle, vyberať manželských partnerov pre svoje deti, alebo ich predať do otroctva. Až v druhej polovici 10. storočia nemeckí rabíni na skúšobnú dobu tisíc rokov prijali dve radikálne rozhodnutia a to, že sa zakazuje rozvod bez súhlasu manželky, odmieta sa polygýnia pod hrozbou exkomunikácie (Salner 2000: 19-20). Od biblických dôb je v židovských rodinách zaužívaný i levirát (Dt. 25: 5-10). Keď zomrie muž bez potomkov, je povinnosťou jedného z jeho bratov oženiť sa s vdovou a mať s ňou potomkov, aby meno zomretého nezahynulo. Ak nebol žiaden z bratov ochotný si vdovu vziať, bol najstarší verejne napomenutý pred súdom obradom chalica. Vdova švagrovi vyzula pravú topánku, pľuvla mu do tváre a povedala: „Tak sa deje mužovi, ktorý nechce zbudovať dom svojho brata. Potom bola voľná a mohla sa vydať za ktoréhokoľvek muža s výnimkou kohena (Newman – Sivan 2004: 50 – 51). V prípade, že zomrel a zanechal potomkov, žila jeho krv ďalej.
Židia z Nového Mesta patrili väčšinou do strednej a nižšej sociálnej vrstvy. Boli tu však i veľmi bohatí, ako napríklad rodina Reissovcov. Ekonomické dôvody však často tento model narúšali a začiatkom 20. storočia nebolo nič neobvyklé, že si žena našla zamestnanie a dokonca za určitých okolností živila celú rodinu. Samozrejme nie vždy to boli len ekonomické dôvody. Doba napredovala ďalej a ženy sa snažili osamostatniť, byť sebestačné a nezávislé. Začiatkom 20. storočia sa začali objavovať židovské ženy v úlohe živnostníčky. Stávali sa majiteľkami obchodíkov, poskytovali služby verejnosti. Do roku 1938 bolo v Novom Meste nad Váhom 39 židovských živnostníčok z celkového počtu 178 židovských živnostníkov.
I napriek tomu, že Židia mali vypestovaný silný vzťah k rodičom a bolo pre nich povinnosťou sa o nich počas staroby starať, u novomestských Židov v 30. rokoch prevládala nukleárna rodina (rodičia a ich slobodné deti) a nie viacgeneračná. Neovplyvnil to ani fakt, že Židia v Novom Meste tvorili živnostnícku vrstvu, vlastnili malé podniky, obchodíky, ktoré mali často rodinný charakter. Deti často pomáhali svojim rodičom pri ich vedení a bolo by sa zdalo výhodnejšie, aby žili spolu. Tie sa však po svadbe so svojimi partnermi osamostatnili. Prevládanie nukleárnych rodín v Novom Meste zapríčinilo i to, že tu žilo mnoho prisťahovaných rodín. Prišli sem bez rodičov, nemali tu žiadne rodinné zázemie, vytvárali si ho sami. V malej miere (5,41 %) sa vyskytovali aj viacgeneračné rodiny.
Zvláštny typ spolunažívania viedla rodina Adolfa Reissa v dome číslo 326. Vo vile žili štyria súrodenci (3 bratia a jedna sestra) a tvorili tri domácnosti. V prvej domácnosti žil slobodný dr. Reiss Leopold s ovdovelou matkou, sestrou, ktorá bola odlúčená od manžela, s jej dcérou, teda neterou, a s jej spoločníčkou. V domácnosti s nimi žili dve slúžky. V druhej domácnosti žil Reiss Samuel spolu s manželkou a synom. Mali kuchárku a slúžku. V tretej domácnosti žil Reiss Berthold spolu s manželkou, dvoma deťmi a vychovávateľkou. Žili s nimi dve slúžky a traja pomocníci.
Okrem už hore uvedených foriem rodiny sa v židovskej komunite vyskytovali i rozšírené neúplné rodiny, napríklad v jednej domácnosti žil slobodný brat so svojou ovdovelou matkou, ovdovelou, rozvedenou alebo odlúčenou sestrou a s jej deťmi. V ďalšej domácnosti žili spolu bezdetná vdova a jej synovec a neter, v inej vdovec so svojimi slobodnými deťmi a so svojim slobodným bratom. Vyskytovali sa neúplné rodiny, napr. vdova so slobodnými deťmi (číslo domu 347), bezdetné páry (číslo domu 348).
Približne 46 % domácností malo slúžky, kuchárky, sluhov, cca v 3 % domácností mali vychovávateľku, cca 7 % domácností malo podnájomníkov; cca 5 % domácností malo učňov.
Manželstvo sa považovalo za prvú etapu života v dospelosti. Umožňovalo jedincovi realizovať sa ako ľudskej bytosti, pretože podľa biblie je povinnosťou židovského muža splodiť potomkov – cieľ zachovať rod. Kvalita rodu závisela od rodostromu, ktorý mal tým väčšiu hodnotu, čím viac obsahoval učencov, ale aj od finančnej istoty, ktorá bola zárukou pokoja a zbožnosti mladého páru. Sobáše sa dohadovali už pri narodení, čo zapríčinilo i vznik charakteristického židovského remesla akým je dohadzovačstvo – šadchan - dohadzovač, šadchanit – dohadzovačka. Dohadzovač hral dôležitú úlohu v sobášnej stratégii, manželské zväzky dohadoval medzi neznámymi rodinami, ktoré bývali vo vzdialených mestách, oblastiach, často i krajinách (Goldbergová 2002:131).
19. a 20. storočie v Novom Meste už nevyžadovalo prítomnosť dohadzovačov a dohadzovačiek. Manželstvá boli exogamné, Židia cestovali slobodne po krajine a partnerov si vyberali sami už aj z iných miest. Zvyšoval sa i počet miešaných manželstiev. Mladá a stredná generácia prijímala miešané manželstvá ako normálny jav. Jednoznačné preferovanie židovského partnera považovali za nemoderný postoj (Salner 2000: 45). Išlo o jeden z prvých krokov k asimilačnému typu rodiny. V takomto prípade deti narodené v zmiešanom manželstve získali vierovyznanie po matke, tak, ako je u Židov zvykom.
V jednom prípade som v dotazníkoch našla, že matka bola katolíčka, otec Žid a syn bol bez vyznania. V ďalšom dotazníku, kde bol otec katolík, matka Židovka, deti boli uvedené ako „miešanci“, v jednom prípade nebolo pri dieťati vierovyznanie napísané (ŠA MV pTN, fond okresný úrad Nové Mesto nad Váhom, kartón 177).
Po druhej svetovej vojne, deti zo zmiešaných párov, ktoré prežili a stratili jedného alebo oboch rodičov, to nemali v Novom Meste jednoduché. Snažili sa zaradiť do určitého spoločenstva, ktoré ich však neprijalo. Pre kresťanov boli neplnohodnotnými kresťanmi a pre Židov málo Židmi.
Medzi manželmi bol často väčší vekový rozdiel. Muž bol od manželky väčšinou starší, ale nebolo nič výnimočné, ako bola žena staršia od muža.
Ženy chodili občas rodiť domov, do svojho rodiska. Z dotazníkov sa, žiaľ, nedá určiť priemerná natalita a mortalita detí tej doby, pretože tie deti, resp. mladí ľudia, ktorí boli odvedení do koncentračných táborov, často neboli v dotazníkoch spomínaní. Na zistenie priemernej natality a mortality boli preto použité sčítacie operáty zo sčítania ľudu z roku 1930. Podľa nich vyšlo, že priemerný počet detí v židovských rodinách bol 3,19. V kresťanských rodinách bol priemerný počet detí vyšší a to 4,86 detí na rodinu. Úmrtnosť narodených detí v židovských rodinách bola 25,2 %, v kresťanských rodinách bola úmrtnosť detí až 43,09 % .
Zaujímavosťou je množstvo vdov oproti vdovcom, ktoré žili v Novom Meste nad Váhom. Pravdepodobné sú 3 dôvody. Prvý je ten, že ich muži bojovali v 1. svetovej vojne a už sa nevrátili, druhý môj predpoklad je, že veľké vekové rozdiely, ktoré boli u Židov časté spôsobili, že ženy sa stali veľmi skoro vdovami. Tretí dôvod je skutočnosť, že v Novom Meste bol zriadený starobinec Ohel David, do ktorého sa po vypuknutí druhej svetovej vojny sústreďovali všetci starí ľudia z okolia a hlavne ženy – vdovy, ktoré sa nevedeli o seba postarať ako muži – vdovci.
Židia už od biblických dôb poznali rozvod ako legálnu alternatívu ukončenia manželstva. Kým muž sa mohol v minulosti rozviesť na základe svojho rozhodnutia prakticky bez problémov, možnosti ženy boli obmedzené. Znovu sa mohla vydať, len keď zväzok zanikol z dôvodu manželovej smrti, resp. keď jej vystavil rozvodový dokument get (Salner 2000: 20).
Postavenie ženy nebolo celkom bezprávne. Jej ochranu zaisťuje od biblických dôb svadobná zmluva ketuba, ktorá je dodnes súčasťou sobášneho obradu. Obsahuje manželov sľub, že ju bude živiť, ctiť, ako aj výšku odškodného v prípade rozvodu. Tá je niekedy tak vysoká, že muž radšej uprednostňuje spolužitie alebo vstup do nového vzťahu bez formálneho rozvodu (Salner 2000: 20). Rozvodový dokument get napíše sám manžel, alebo pisár, ktorý je oboznámený so všetkými závažnými právnymi postupmi. Pri spisovaní getu a jeho odovzdanie manželom musia byť prítomní 2 svedkovia. Potom sa môže žena vydať za ktoréhokoľvek Žida s výnimkou tých, s ktorými bola pred rozvodom v príbuzenskom vzťahu a kohena. Podľa prevažujúcej praxe sa rozvodového aktu zúčastňujú 3 rabíni (Newman – Sivan 2004: 165-166). Rozvody u Židov v Novom Meste nad Váhom dosiahli 1,76 %, u kresťanského obyvateľstva dosiahli 0,83 %.
Po roku 1945 nezostala ani jedna židovská rodina z Nového Mesta nad Váhom úplná. Manželské páry po roku 1945 boli buď zmiešané alebo čisto židovské, avšak deti dali často zo strachu a kvôli ich bezpečnosti pokrstiť alebo zmenili, buď celej rodine alebo len niektorým členom rodiny, priezvisko.
Tí Židia, ktorí ostali bývať v Novom Meste nad Váhom po II. svetovej vojne, úplne splynuli s majoritným obyvateľstvom. Dnes žijú z celej obce už len 2 ženy.
Text je upravený a skrátený. Celý text si môžete pozrieť v časti Dokumenty.