Školstvo

Židovská náboženská obec v Novom Meste nad Váhom sa preslávila v celom vtedajšom Uhorsku svojimi osobnosťami a kvalitným školstvom. Prvé písomné doklady o existencii židovskej školy v Novom Meste nad Váhom sú z roku 1763, v ktorých sa spomína, že si židovská obec prenajala Slávikov dom na školské účely, s ročným poplatkom 220 zlatých, čo bol na tú dobu veľký obnos (Bednárik 1939: 155). To svedčí o snahe Židov vzdelávať svoje deti. Židia sa usilovali o otvorenie i strednej školy. V roku 1784 na základe nariadenia Jozefa II. bola v Novom Meste nad Váhom založená židovská národná škola. V roku 1847 bola v Novom Meste otvorená privátna židovská 4-triedna vyššia normálka.

V roku 1854 prišiel do Nového Mesta nad Váhom z Uherského Brodu Jozef Weisse. Novomestskí Židia si ho zvolili za svojho hlavného rabína. Za svoju hlavnú povinnosť a úlohu si pokladal rozvinúť školstvo v Novom Meste nad Váhom (Fraňová a kolektív autorov 1994: 11). Už v roku 1855 dostal od úradu povolenie na otvorenie prvej triedy reálnej školy vedľa židovskej privátnej normálky s tým, že všetky náklady s tým spojené si bude židovská obec hradiť sama. Okrem toho budú ročne platiť 400 zlatých na učiteľov. Židovská obec sa k tomu zaviazala podpísaním zakladajúcej listiny, ktorá sa týkala aj normálky (Bednárik 1939: 159). Jozef Weisse sa stal správcom obidvoch škôl, teda reálky aj normálky. V roku 1856 zničil požiar celú budovu školy i archív náboženskej obce. Rabín Weisse sa nevzdal a ešte v tom roku si vyžiadal u cisára Františka Jozefa I. audienciu, aby si u neho vymohol podporu pre výstavbu novej školskej budovy. Pomoc dostal a tak na ... židovská náboženská obec nechala vystavať novú budovu (Fraňová a kolektív autorov 1994: 11).

„V roku 1862 sa reálka oddelila od pôvodnej ľudovej školy a tento rok sa považuje za oficiálny dátum vzniku chýrnej a jedinej svojho druhu v celom Uhorsku židovskej reálky v Novom Meste n. V. Iba postupne sa formuje ako štvortriedna, tzv. nižšia reálka“ (Fraňová a kolektív autorov 1994: 11).

Prví učitelia prišli z Čiech, Moravy a Nemecka. Učili v duchu nemeckom, tak, ako si to doba Bachovho absolutizmu vyžadovala. Učiteľ vyučoval týždenne 39 hodín, za čo dostal ročný plat vo výške 525 zlatých (Bednárik 1939: 159).

V 60. rokoch 19. storočia sa dvíha duch maďarizácie, ktorý zo srdca bývalého Uhorska, Budapešti, prenikol aj do reálky v Novom Meste nad Váhom. Začiatkom školského roku 1865/66 bola otvorená druhá trieda. V roku 1870 dostala škola nového maďarského profesora doktora M. Fischera z Malého Kereša, ktorý však ešte v ten rok zomrel. V roku 1873/74 bola škola už trojtriednou, učitelia učili týždenne 33 hodín. V tretej triede sa žiaci začali venovať novým predmetom ako chémia, prírodopis. (Bednárik 1939: 160).

Úradom sa zdal maďarizačný postup židovskej reálky pomalý, preto v roku 1875/76 školský inšpektor Karol Weiderman nariadil úplné pomaďarčenie školy (Bednárik 1939: 160).  Od roku 1877 sa vyučovacou rečou stáva maďarčina. V tom istom roku sa rabín Weisse vzdal svojej funkcie správcu reálky, na jeho miesto nastupuje novozvolený správca, dr. Max Mahler, ktorý viedol školu v duchu maďarskom. Dr. M. Mahler viedol školu od roku 1877 do roku 1895 (Fraňová a kolektív autorov 1994: 11).

Vtedajší učitelia, Ignác Frankl, Ignác Glücklich a Ľudvík Davidsohn, vedeli len nemeckú reč, preto sa začali učiť maďarsky a zadovážili si profesorskú spôsobilosť. V tomto období boli založené početné štipendiá, ako napríklad Dingovo, Horovitzovo, Neubauerovo, ktoré mali byť odmenou chudobným žiakom za usilovnosť a predovšetkým tým žiakom, ktorí preukážu v nemeckom, slovenskom materskom, alebo v maďarskom jazyku najlepší prospech (Bednárik 1939: 160-162).

V roku 1893 bola v Novom Meste nad Váhom založená i detská škola, tzv. ovoda pre židovské deti. V roku 1894 bola postavená nová budova školy a o tri roky neskôr i telocvičňa. Budova reálky stála oproti synagóge a stojí dodnes. Je to poschodová, dvojpodlažná budova, súčasťou ktorej sú viaceré obchodíky. Je na Weisseho ulici (Fraňová a kolektív autorov 1994: 11). Telocvičňa bola postavená na naliehanie doktora Lajosa Bortstiebera, ..., ktorý cítil potrebu telesnej výchovy mládeže (Bednárik 1939: 160). Budova telocvične stojí tiež dodnes, je na Hurbanovej ulici. V budove sú umiestnené obchodíky. Priestory tejto telocvične využíval i Športový klub Makkabi.

V školskom roku 1895/96 bolo v židovskej reálke zapísaných 141 žiakov, z toho rím.- katolíkov bolo 17, 4 evanjelici a 120 izraelitov. Podľa materinskej reči sa za Nemcov považovalo 114 žiakov, 11 za Slovákov a 16 za Maďarov. Profesorský zbor tvorili títo učitelia: riaditeľ Jakub Altmann, profesori: J. Frankl, M. Szalai, dr. Z. Szantó, J. Ajs, K. Wiesinger (Fraňová a kolektív autorov 1994: 12). „Škola dostáva od štátu subvenciu – najprv 1200 forintov ročne, neskôr túto sumu zdvojnásobili. Do roku 1893 J. Weisse vyučoval v škole náboženstvo. Zomiera r. 1904 ako 92-ročný (nar. 23. 11. 1812)“ (Fraňová a kolektív autorov 1994: 12).

V septembri 1912 oslavovala reálka svoje 50-te jubileum. Pri tejto príležitosti bola vydaná i jubilejná ročenka písaná v maďarskom jazyku. Na úvodných stranách sú fotografie synagógy, ďalej je v nej vidieť fotografie zakladateľa reálky, rabína Weisseho, pedagogický zbor, i absolventov školy. Jadro ročenky pozostáva z blahoželaní od rôznych intelektuálov tej doby. Blahoželania sú písané zväčša v maďarskom jazyku, nájdu sa i písané v nemeckom jazyku.  Zachovala sa dodnes, je v depozitári Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom.

V máji 1913 sa konala veľká oslava: „Týždeň pred oslavami v celom meste vejú zástavy. Jubilejné oslavy sa začali 25. 5. 1913 tesne pred 12. hodinou v preplnenej židovskej synagóge, vyzdobenej zelenými vetvičkami a trikolórami. Pozvali bývalých profesorov i študentov“ (Fraňová a kolektív autorov 1994:12). Slávnostnú reč predniesol dr. Filip Rosenberg, hlavný rabín a profesor náboženstva v reálke. Oslavy pokračovali v telocvični školy. Poprednými hosťami boli: Adolf Pongrácz – rím.- katolícky prepošt, hlavný rabín dr. F. Rosenberg, poslanec parlamentu dr. Aladár Markhot, riaditeľ ústavu Július Mészáros (Fraňová a kolektív autorov 1994: 12).

V roku 1889 sa utvoril maďarsko-židovský spolok, ktorý chcel docieliť osemtriednej reálky. Podarilo sa mu to, v roku 1914 bolo osemtriedna reálka povolená a v roku 1917 bola prvá maturitná skúška. Stavbu novej, primeranej budovy zahatala druhá svetová vojna (Fraňová a kolektív autorov 1994: 12).

„So vznikom Československej republiky prestáva činnosť židovskej reálky, keďže minister Šrobár odmietol žiadosť židovskej obce pokračovať vo vyučovaní v jazyku maďarskom. Mnohí žiaci z bývalej židovskej reálky prešli do otvorenej meštianskej školy, aby sa podučili slovenčine a nemrhali čas. Na zasadnutí obecnej správnej komisie 7. 5. 1919 miestny evanjelický farár Ján Martiš podal návrh a z neho vzišlo uznesenie – požiadať vládu, aby na jeseň otvorila vyššiu štátnu reálku, zároveň vyzvať okolité obce, aby podporili túto žiadosť. Stalo sa a 60 obcí pripojili k žiadosti tisíce podpisov svojich občanov“ (Fraňová a kolektív autorov 1994: 14).

Vláda požiadavke vyhovela a tak „6. 9. 1919 bola transformovaná doterajšia maďarská súkromná reálka na Československú štátnu reálku v Novom Meste n. V. So založením školy sa zároveň realizovalo povolenie o postupnej transformácii reálky od 5. ročníka na reformné reálne gymnázium“ (Fraňová a kolektív autorov 1994: 15). Nová škola zdedila starú budovu židovskej reálky, neskôr, v roku 1924 bola dokončená nová stavba gymnázia, ktorá stojí dodnes. Dňom 6. 9. 1919 sa končí história židovskej reálky v Novom Meste nad Váhom a začína sa história Gymnázia Milana Rastislava Štefánika.

Židia mali okrem už spomínaných škôl zriadenú Dievčenskú izraelskú občiansku školu (Bednárik 1939: 156). Budova školy stála pravdepodobne v miestach, kde je teraz Gymnázium Sv. Jozefa, na Hurbanovej ulici. Bola založená v roku 1860. Spočiatku mala len 4 triedy, neskoršie 6 a neskôr sa kompletizovala na úplnú strednú školu s ôsmimi triedami. Bola to jediná dievčenská stredná židovská škola a patrila tak isto medzi najlepšie židovské stredné školy v Uhorsku. Riaditeľkou bola J. Goldbergerová, profesorkami H. Gyémantová, T. Weiszová-Halászová a A. Diamantová-Vajdová (Bárkány-Dojč 1991: 228-229). Popri týchto školách bola aj veľká židovská ľudová škola. Po roku 1918 ostala len židovská ľudová škola. Riaditeľmi židovskej ľudovej školy počas jej existencie boli Šalamon Brüll, Móric Mészaros, Nely Brilová, Regina Fischerová (Bárkány-Dojč 1991: 228-229). Budova židovskej ľudovej školy sa nachádzala na rohu ulice Weisseho a Júliusa Gabriša. Budova už dnes nestojí.

Dôležitou výpomocou pre chudobné deti v rámci školy bolo, že rodičia bohatších spolužiakov vytvorili spolok, v rámci ktorého zbierali medzi sebou peniaze, za ktoré kupovali pre chudobné deti oblečenie a obuv. Tými ich potom obdarovávali pri rôznych náboženských sviatkoch.

Text je upravený a skrátený. Celý text si môžete pozrieť v časti Dokumenty.